40. kapitola

11. března 2018 v 15:20 | Kristen |  Čierna Ovca II - Nová Generácia
Ahojte. Tak ozývam sa opäť po týždni a... ani neverím, že to píšem. S kapitolu k ČO II. No... mám ju napísanú vyše týždňa, ale stále som dúfala. že sa objaví aspoň jeden koment k ŠJ. Hádam sa nájde niekto kto si prečíta aj minulotýždňovú kapču a aj túto. Na osvieženie pamäti vám sem dávam menšie zhrnutie tejto poviedky: Kristen Black-Lupin je 15 ročná dcéra Cas a Remusa. Žila v Amerike, ale po návrate Voldemorta sa jej mama na prosbu Dumbledora vrátila späť do Londýna, kde sa stretla s otcom svojich detí a aj jej bratom. Kristen sa v jeden pekný deň zrazila s Fredom Weasleym a hneď medzi nimi preletela iskra, aspoň to si myslela Kristen, pokiaľ nezistila, že celé to zmotanie s Fredovej strany bola len stávka. O galeón... keby aspoň o poriadne mastnú sumu :D Kristen nastúpila do piateho ročníka na Rokforte spoločne aj s triom, a stretla tam svojho najlepšieho priateľa Alexa, ktorý ako zistila tiež pred pol rokom prestúpil do Rokfrotu a náš milý Fred namiesto urovnania sporu s Kris si začal myslieť, že Alex je jej stará láska a tak sa teda tiež Fred vrátil k dievčaťu, ktoré mu pred časom zlomilo srdce.
Aktuálne si ho chorá Kristen zavolala na menší pokec. Dúfam, že sa vám bude kapitola páčiť. Tak sa držte :)




40. kapitola
"Kde pôjdeme?" spýtala som sa keď sme vyšli z klubovne.
"Nepôjdeme do tej triedy, kde som ťa zatiahol minule?" spýtal sa nervózne. Prikývla som.
"Ak ma tam necháš ísť po svojich," poznamenala som. Fred len prikývol. Neusmial sa ani nič. Pritom som svoju poznámku povedala práve na odľahčenie situácie. Mlčky sme kráčali. Dívala som sa na svoje nohy obuté v ružových papučkách a bola som na seba trochu nahnevaná, že som sa vydala na prechádzku po hrade práve v nich. Musím si ich hneď pomocou kúzla vyčistiť. Pomyslela som si, hoci podlaha nevyzerala nejako špinavo. Keď sme zišli dolu po schodoch, raz sme zabočili na chodbe do prava, ocitli sme sa pred učebňou. Otvoril dvere, nakukol dnu a keď sa uistil o tom, že je prázdna, pustil ma ako prvú dnu. Unavene som si sadla do prvej lavice a on sa postavil predo mňa, pričom sa opieral chrbtom o katedru. Zdá sa mi to alebo to vyzerá ako scénka z filmu pre dospelých? Niečo v tomto zmysle "nie ste dobrá študentka slečna, čo s tým spravíme?".
"Unavuje ma byť s tebou za zle Fred," povedala som na úvod. Stále vyzeral strašne napäto. "Neviem ako to vnímaš ty..." skočil mi do reči.
"Ja viem, že som to posral Kristen," prešiel ku mne a sadol si vedľa mňa do lavice. "vyčítam si to, ale keď som ťa s ním uvidel..."
"Fred, Alex je môj najlepší kamarát od detstva,"
"A ako zvyknú končiť také priateľstvá?" spýtal sa sarkasticky. V jeho očiach sa objavil hnev ale vzápätí si skryl tvár do dlaní. "mrzí ma to. Nemal som sa o teba staviť. Nemal som spraviť všetko čo som spravil." Dodal. A ja som si kýchla. Vážne. Vylievame si tu srdcia a slečinka si kýchne, ale tak čo už som chorá mám na to právo. Sopeľ mi našťastie nevyletel, to by bolo iné spoločenské faux pas. Premýšľala som nad jeho slovami a postupne som si uvedomovala niečo čo som si mala uvedomiť dávno. Šli sme na to rýchlo. So všetkým. Áno, preletela medzi nami iskra a priťahovali sme sa od začiatku. Asi nám bolo spolu tak dobre, že sme si neuvedomili ako sme do toho celého týždňového vzťahu praštili. A prišiel prvý konflikt a neboli sme ho schopný vyriešiť. Ja preto, lebo som ešte hrdé, pätnásťročné decko, ktorému boli skazené ideály a zamilovanosti a láske (to fakt boli, vďaka Fred) a on chalan so zlomeným srdcom, ktorý si o mne myslel, že aká som sukničkárka.
"Mám pocit, že by sme nás a to divné niečo, čo medzi nami bolo a je mali na chvíľu odložiť bokom... a," vtedy som od neho odvrátila pohľad pretože sa tváril ako ublížené šteňa. A ja neznesiem pohľad na ublížené šteňa. "a mali by sme sa pokúsiť byť len kamarátmi. Spoznať sa a prísť na to, čo vlastne chceme. Vieš ty si začal ako prvý s novým vzťahom... možno ti predsa len prospeje..." dodala som. Zvládla som to povedať celkom dobre, ani sa mi veľmi netriasol hlas a ani sa mi do očí nedrali slzy. Môžem si pripísať bod k dobru.
"Takže to čo medzi nami je niečo?" spýtal sa nervózne. Záporne som pokrútila hlavou a otočila sa späť naňho.
"To čo medzi nami je, je pekné a hlavne mätúce," keď som sa naňho pozrela, na to ako bol smutný a oči sa mu zvláštne leskli, cítila som ako začínajú podozrivo vlhnúť aj tie moje.
"Ja..." začal ale zasekol sa. "posral som to," dokončil. Ruky mi vyleteli na jeho chrbát. Pohladkala som ho. Cítila som ako stuhol, ale moju ruku zo seba nestriasol. Tou druhou som ho chytila za jeho ruku.
"Už kašli na to. Nikdy ti to nezabudnem, ale odpúšťam ti to dobre? Len podľa tvojich skutkov sám nevieš čo chceš. A nechcem sa ti vyhýbať, nechcem sa trápiť, nechcem aby sme okolo seba chodili po špičkách Fred,"
"Dobre," povedal po chvíli. "takže... na čas uzatvárame to niečo," usmial sa na mňa, "ale budeme priatelia. Vrátime veci do normálnych koľají," dodal. Potiahla som nosom, tentokrát nie kvôli nádche, ale bola som z tejto situácie nejaká dojatá.
"Nepamätám si, kedy sme boli priatelia, my sme sa spoznali a pár dní na to sme sa bozkávali," povedala som a on sa zasmial.
"Tak teda prejdeme k najdôležitejšiemu bodu na ktorý sme sa vykašlali," opravil sa a zasmial sa.
"Oukej," odpovedala som. Dívali sme sa na seba a vôbec to nebolo divné. Áno, stále som cítila tú príťažlivosť medzi nami. Ale posledné dni, vlastne týždne sme sa vôbec nerozprávali. A teraz sme tu sedeli, ako starý priatelia. Vážne už nás treba len odfotiť a otvoriť pivko.
"Objatie na nové priateľstvo?" narušila som to ticho a rozprestrela náruč. Bez slova sa ku mne natiahol a objal ma okolo pása a ja jeho okolo krku. Hlavu som mu zložila v tej jamke pod bradou. Nadýchla som sa a aj napriek začínajúcej nádche som si užila tú jeho vôňu. Takú zvláštnu, korenistú. On mal hlavu zaborenú v mojich vlasoch. Dýchal pokojne. Sedeli sme takto v objatí hodnú chvíľu a bolo to super. Áno cítila som tie motýle v bruchu a srdce mi splašene bilo. Lenže potom pohol hlavou tak, že som pocítila jeho pery na mojom líce. A ja som prestala dýchať a cítila som, že moje srdce prestalo biť. Na stotinu. Chcela som sa odtiahnuť, ale tento ťah mi nevyšiel pretože som mu len uľahčila cestu k mojím perám. Oprel sa čelom o to moje. Delili nás centimetre. Oči som mala zatvorené a cítila som, že on ich má otvorené a pozoruje ma.
"Nerobme si to," zašepkala som prerývane. Ako vážne... je toto zamilovanosť, alebo čistá príťažlivosť? Vysvetlite mi to niekto. Počula som sa ako sa usmial. Otvorila som oči, zadívala sa do tých jeho a zrazu mi to bolo jedno. Bolo mi jedno čo sme si tu povedali, bolo mi jedno, že je stále zadaným. Chcela som aby ma pobozkal. Ale tá inteligentná časť vo mne ešte blikala.
"Som chorá, ak to spravíš ochorieš," povedala som pošepky. Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril a v očiach mu bolo vidieť pobavené iskričky.
"Na to sa môžem vykašlať," odpovedal mi. A potom ma pobozkal. Nenásilne. Jemne. A ja som sa nebránila. Chytil moju tvár do dlaní a ja som sa k nemu pritisla ešte viac pričom som ho objímala okolo pása. Pootvorila som pery a zapojili sme do toho aj jazyky. Neviem koľko sekúnd ubehlo. Ale bolo mi úžasne. Keď sme sa od seba oddelili boli sme zadýchaní. A istotne červení. Ako hovorí fuhrerin rozprávať nie je potrebné, tak v tejto situácii nebolo potrebné zase dýchanie. Prehrabla som si vlasy. Fajn... ale stále platí, že budeme priatelia nie?
"Mám pocit, že v našom priateľstve by sme mali vynechať objatia," poznamenal ako keby mi čítal myšlienky. Krivo som sa usmiala a on mi ten úsmev opätoval. Postavila som sa a prešla k dverám. Fred ma nasledoval. Pred tým ako som dvere otvorila som sa naňho ešte otočila. Vystrela som k nemu ruku.
"Takže priatelia?" Nadvihol obočie nad tým, že mu podávam ruku. "objímať sa nesmieme, ako sme zistili. Budeme si preto len podávať ruky," vysvetlila som. Chápavo prikývol a moju ruku prijal. Potriasli sme si nimi.
"Takže žiadne zbytočné komplikovanie nášho vzťahu bozkávaním a podobnými vecami?" spýtal sa ešte. Prikývla som.
"Nie teraz určite nie," a vtedy ma ten ryšavý hajzlík potiahol k sebe a ešte raz pritlačil jeho pery na tie moje. A ja som sa mu ako pred pár minútami úplne oddala. Dúfam, že za toto dostane dobrú chrípku, ale... mne to za to stojí a asi aj jemu. Odtiahla som sa od neho a zamračila sa.
"Tak odteraz." povedal a uškrnul sa. Vrazila som doňho päsťou a on sa zasmial. A potom sme konečne vypadli z tej učebne, pretože nám očividne nerobila dobre. Mala nejakú divnú auru, ktorá nás nútila sa na seba vrhať.
**
Mlčky sme šli do klubovne. Ale teraz už uvoľnení. Nie napätý ako keď sme odtiaľ šli. Dívala som sa popod nohy a pohľad mu znovu padol na papučky. Uchechtla som sa. Och bože naozaj som zviedla chalana v ružových, huňatých papučkách a vyťahanom svetri? Som dobrá.
"Čo ti je smiešne?" spýtal sa ma Fred.
"To by si nepochopil," odvetila som. Zamračil sa na mňa a ja som naňho vyplazila jazyk.
"Och Fred tu si!" ozvalo sa niekde pred nami. Obaja sme sa zastavili. Kráčala k nám Angelina Jonesnová. Dosť trápna situácia. Zvlášť keď si v hlave prehrám momenty z pred piatich minút.
"Och ahoj Angie," pozdravil ju Fred neisto. Mňa ignorovala. Zrejme jej som sa v tých papučkách a vyťahanom svetri nepáčila. Okamžite sa Fredovi vrhla do objatia a vlepila mu bozk na líce. A on sa tváril ako keby mu vyšetrovali prostatu. Všimla si jeho divný výraz a prvý krát sa pozrela na mňa. Dúfam, že červeň ktorú som mala v tvári pred pár minútami už vystriedala normálna farba. Snažila som sa tváriť čo najviac v pohode, ale mám pocit, že pod jej pohľadom som sa tvárila ako Fred a jeho vyšetrenie prostaty.
"Kde ste boli?" spýtala sa a bolo počuť, že sa snaží znieť čo najviac v pohode, ale ten podozrievavý tŕň som zachytila. Alebo som len paranoidná? Kto vie?
Každopádne čo jej mám odpovedať? Kde sme vlastne boli?
"Kristen je chorá a nebola celý deň vo Veľkej Sieni, tak som jej šiel ukázať kuchyňu," odpovedal pohotovo Fred a ja som veľmi pohotovo začala prikyvovať. Angelina si nás oboch prehliadla, ale vyzerala, že táto odpoveď je pre ňu dostačujúca. Znova sa mu vrátila do objatia. A ja som sa rozhodla vypadnúť.
"Dobre hrdličky. Choroba ide spať," vykročila som sama smerom ku klubovni. A oni, aj napriek tomu, že som žiarlila ako čert, nech si tam robia čo chcú. Veľa však nemôžu, je tam dosť obrazov ktoré ich pozorujú.
"Maj sa Kristen a skoré uzdravenie," zaželala mi Angelina s úsmevom. Aj ja som sa usmiala a dúfala som, že môj úsmev nevyzerá ako keby som bola na gastroskopií. Pohľad mi padol na zúbožene sa tváriaceho Freda. Keď sa Angelina otočila naňho a niečo mu začala rozprávať perami som mu naznačila "čo si si navaril si zjedz". A on? Prevrátil oči.
"Dobrú noc Halliwellová."
**
Vošla som do klubovne. Bola ešte pomerne plná. Moja partia sedela tam kde sme ich nechali. Alex si kreslil, Ron s Miou si robili úlohy a George s Leem o niečom diskutovali. Harry tu ešte nebol, pravdepodobne je stále na treste.
"Priatelia želám vám dobrú noc," povedala som keď som okolo nich prešla. Ako Alex začul môj hlas odhodil skicár aj s ceruzkou bokom a vyskočil na nohy.
"Nemôžeš len tak odísť a nič nám nepovedať! Vieš aké teórie sme tu uzatvárili?"
"A kde mám brata?" ozval sa aj George. "Nezabila si ho však?" A ja? Ja som sa len zasmiala.
"Zajtra ráno vám poviem všetko." Otočila som sa a vykročila do internátov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Alethea Alethea | Web | 11. března 2018 v 18:37 | Reagovat

Neverííím! Nová kapitola k ČO! Jééééj!

Páni, no som veľmi zvedavá ako im pôjde toto novodohodnuté priateľstvo :D Isto to bude vtipné!

2 Sandy Sandy | 11. března 2018 v 22:05 | Reagovat

Ja nemôžem uveriť, moja (tvoja :-P ) obľúbená poviedkuš je späť! Som sa smiala ako kôň po celý čas, fakt už mi ten odľahčený tón tohto štýlu chýbal 8-)  :-P . Užila som si ju úplne celú a som fakt zvedavá, ako sa ten ich "kamarátsky" vzťah bude vyvíjať :D
PS: dúfam, že to teraz nesekneš! O_O  :D

3 Kanato Megumi Sakamaki-Kaname Kanato Megumi Sakamaki-Kaname | Web | 12. března 2018 v 3:04 | Reagovat

Opet skvele

4 Selene Black is Back 😂 Selene Black is Back 😂 | 12. března 2018 v 15:23 | Reagovat

Okej, chvíľu mi trvalo než mi došlo, kto dopekla je Halliwellová 😂😂😂
Pri tomto som si uvedomila, ako mi chýbala táto poviedka - ja mám tak rada tento tvoj štýl, hlavne v tejto poviedke - to hovorím, lebo som čítala aj iné, ale táto sa mi proste páči najviac!

Ou a Fred mi teraz strašne pripomínal jeden môj velice zapeklitý vzťah... Čo už...

Nespala som vyše 24 hodín...

Kristen je pecka... Nemám síce anai tucha, čo bolo v predchádzajúcej kapitole - možno si toto zas prečítam, kým budem čakať na novú kapitolu! Takže si pokojne daj načas

Ešte som chcela niečo, ale asi som zabudla čo - to ten nedostatok spánku...

Hmmm...

Oh! Už viem! To bozkávanie! Strašné s tými dvomi fakt! 😂😂
A že Fred mal akúsi korenistú vôňu... Je mi jasné, že dej HP5 sa odohráva v roku 1995/96, čo je jediné šťastie - keby tk bola moderná doba, tak by 17-ročné chalanisko voňal jak továreň na Axe!

Ok, a ešte sa ospravedlňujem za všetky bludy, ja vlastne neviem presne, čo som tu popísala a budem sa vyhýbať tomuto komentáru aj po spánku, lebo by som sa hanbila ako pes, keby som si toto prečítala so 100% fungujúcim mozgom... Vivat!

5 SáraD. SáraD. | E-mail | Web | 12. března 2018 v 22:38 | Reagovat

ahoj, psala si do mého chceš spřátelit a já spřátelím moc ráda, máš krásný blog, snad se konečně dostanu k přečtení tvých povídek, nebo alespoň nějaké z nich

6 Remi Remi | Web | 17. března 2018 v 15:31 | Reagovat

ÁAAA! Musím najít čas a přečíst to všechno od začátku! :D Dneska v noci asi nebudu spát... :-D

7 Erin Walentine Sammael Erin Walentine Sammael | Web | 19. března 2018 v 20:27 | Reagovat

:-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama