42. kapitola

24. dubna 2018 v 18:33 | Kristen |  Čierna Ovca II - Nová Generácia
Ahojte! Tak sa po týždni ozývam. Máme krásne, letné počasie v tento krásny jarný mesiac nemyslíte? Až tak krásne, že keď príde búrka z tepla tak s ňou padá aj piesok niekde zo Sahari, či Sýrie.... a hádajte koho z toho piesku drhne kašel, slzia mu oči, a vyzerá ako keby mal chrípku? Kto tipoval mňa, vyhral túto kapitolu :D

Držte sa! Snáď sa bude páčiť. Teraz som ju dopísala a no... budú chybičky :D




42. kapitola


Dni sa prelievali, ubiehali týždne a zrazu tu bola faktická jeseň. Stromy zhodili lístie, tráva bola prikrytá pod farebnými listami a vonku bolo chladnejšie. Keď sme si šli z Alexom zabehať už sme na sebe mali mikiny a ja dokonca aj šatku okolo krku. Čo sa týka nášho plánu ktorý som nazvala "Spravme z Pottera učiteľa" tak sme sa nikde nepohli, pretože Potter sa stále nevyjadril. Ubehli od vtedy dva týždne a on nič. Ale do ničoho ho netlačíme... len... už by sa mohol vyjadriť. S Hermionou sme vymysleli kde sa pokúsime spraviť nábor. Budúci víkend má byť výlet do Rockwillu. Výborná príležitosť nie? Išli by sme do menej obľúbenej krčmi, kde by sme pozvali nádejných študentov a tam by sme im predložili náš plán. Len... Harry musí povedať áno.
Čo sa týka Freda... stále chodí s Angelinou. Nejako to neriešim je to jeho život... normálne sa rozprávame, pozorujeme sa, ale nikdy s ním nezostanem sama. Moji priatelia sa vždy obetujú a robia to o čom som ich na dejinách mágie poprosila. Sú úžasní, čo viac k nim dodať.
Odhodila som zo seba paplón, pripravená začať nový týždeň školy. Postavila som sa a prešla do kúpeľne. Dneska ma čaká veľký deň.
**
Keď sme spoločne s Hermionou zišli do klubovne čakali tam už Alex, Ron a Harry. Ani sme sa nepozdravili, pretože sme sa s Alexom hneď na seba uškrnuli a hodili sa jeden druhému do objatia.
"Všetko najlepšie k narodeninám medvedík môj," zaželala som mu a potlapkala ho po chrbte. On spravil to isté.
"Všetko najlepšie k narodeninám levíča moje,"
Ja a Alex sme mali narodeniny v ten istý deň, čiže 13. októbra. Vlasne, približne vtedy začalo naše nerozlučné priateľstvo, keď sme sa dozvedeli túto úžasnú novinku. Boli sme prváci na Škole mágie v New Yorku a naša triedna profesorka sa v prvý deň školy rozhodla spraviť "zoznamovací večierok." Pamätám si to ako keby to bolo len včera. "Tak každý povie niečo o sebe. Napríklad kedy má narodeniny, čo rád robí a na čo sa teší. Aspoň sa trošku spoznáme,"
Sedeli sme s Alexom v prvej lavici, pretože sme boli jediní dvaja v tejto triede, ktorý sa poznali. Ku nám do školy nastúpilo nespočetne veľa prvákov z celého New Yorku a okolitých miest. Postavila som sa ako prvá. Strašne som sa hanbila. Nemala som rada pozornosť. A spustila som tenkým hláskom. "Volám sa Kristen Lupinová. Mám rada zvieratka a 13. októbra budem mať 12 rokov, padajú mi zle roky." a Alex sa na mňa prekvapene pozrel a potom na celú triedu vykríkol, že i on má v ten deň narodeniny.
"Vy máte narodeniny?" spýtal sa prekvapene Harry. "prečo ste nám to nepovedali?"
"Áno dnes máme sladkých šestnásť," odpovedala som z úsmevom.
"Načo by sme vám to vraveli? Aby ste mali potrebu nás obdarovávať?" odpovedal otázkou zase Alex.
"Ale keby niečo vymyslíte, darom sa brániť nebudeme," dodala som a Alex prikývol. Potom sme sa znovu pozreli jeden na druhého.
"Dary si dáme večer?" spýtal ako keby mi čítal myšlienky, pretože toto isté som sa chcela spýtať aj ja jeho. Prikývla som.
"Tak fajn poď na moju hruď Kristen," ozvala sa Mia. "všetko najlepšie k tvojím narodeinám."
Keď nám všetci zaželali veľa zdravia, šťastia, lásky, úspechov a peňazí konečne sme mohli ísť na raňajky. Celou cestou sme sa s Alexom zhovárali tom, čo nám asi zašlú naše rodiny k tomuto výnimočnému dňu. Veď šestnásť rokov má človek len raz no nie? Očakávame hodnotné dary s ktorých budeme mať radosť. Ach som nesmierne rada, že môžem narodeniny oslavovať so Serdžim ako každý rok. Len ich oslavujeme v inej krajine, na inom kontinente... v inej vlasti... no myslím, že viac slovami sa to už popísať nedá. Podstatné je, že sme spolu.
Prišli sme do Veľkej siene, usadili sme sa na voľné miesta a zrovna keď som sa naťahovala po rožteku do mňa drgol Ron.
"Idú ti dary," pozrela som sa smerom kde ukazoval a naozaj. Mierila si to ku mne Johnova nádherná, čierna svoja Lexie aj s pekne veľkou krabicou. Tesne za ňou letela šedá sova s jedným okom žltým a druhým zeleným - Helene, sova Alexových rodičov.
"Ježiši, uvoľnite pristávaciu dráhu!" zvolal Alex a začal posúvať všetky taniere a poháre bokom. Harry mu veľmi ochotne pomohol. Keď pred nami sovi pristáli šťastne sme sa na seba usmiali.
"Ja milujem darčeky," povedala som šťastne a Alex prikývol.
"Naozaj ste nám mohli povedať, že máte narodky," poznamenal Harry. "mohli ste mať viac darov." dodal akoby nič a ďalej pokojne raňajkoval. Alex rozbalil svoju krabicu. Ozval sa divný zvuk, nejaké iskrenie. Zamračene sme sa do nej spoločne pozreli.
Bola tam torta, s menotolovo- modrým krémon. Horeli tam dve sviečky, jedna v tvare jednotky a druhá v tvare šestky. Bielym písmom bolo na torte napísané:
Všetko najlepšie Alexovi a Kristen.

"Ooooo bože to tvoja mama však Saša?" rozplývala som sa tenkým hláskom.
"Všetko najlepšie Alexovi a Kristen," ozval sa hlas za nami. Prekvapene sme sa otočili. Stáli za nami Fred, George, Lee a tá čierna... no dobre poviem to slušne. Angelina.
"Vy máte narodeniny?" spýtal sa prekvapene George.
"Áno," odpovedal spokojne Alex. Fred sa díval prekvapene na mňa. Nechápem ten šok.... veď každý ma raz do roka narodeniny nie?
"Tak teda všetko najlepšie!" zvolal George a už Alexovi podával ruku. Ten sa postavil a teda ja som sa zdvihla tiež. Však nech zavinšujú aj mne.
"Prajem ti všetko to, čo ty mne," poprial mi Lee. Zasmiala som sa. Trošku nervózne, lebo sama neviem čo mu prajem, ale teraz to bude zrejme veľa šťastia, lásky a úspechov.
"Ďakujeme, ďakujeme."
Keď nám zase všetci dovinšovali posadali sme si. Alex hneď začal čítať list ktorý bol k torte priložený. Ja som premýšľala nad tým či by sme tie sviečky nemali sfúknuť... ale zase... rada by som ich sfúkla až večer keď si budeme dávať darčeky. Hm... ako to spravíme. Lexi nervózne zapišťala a ja som si až teraz uvedomila, že ju som ešte od krabice neoslobila. Chudera sedela nervózne predomnou ešte pripútaná ku škatule.
"Prepáč Lexinka," ospravedlnila som sa jej a začala jej rozväzovať uzol ktorý mala na nôžke.
"Sviečky budú horieť aj keď ich nesfúkneme teraz. Je to tak začarované, pokiaľ tú tortu nezožerieme," ozval sa Alex zrazu. "takže večer nie?" spýtal sa. Prikývla som. Potom sa pozrel na ostatných. "pomôžete nám nie?" Ron okamžite začal prikyvovať.
"Čítaš mi myšlienky kamarát," odpovedala som. "čo tam ešte máš?"
"Kopu darov. Mám ťa pozdravovať,"
"No dobre ja idem zistiť či tam tiež nemám tortu, alebo nejaká zákusky a ideme to odniesť nie? Všetko rozbalíme večer, aby sme boli v napätí no nie?" uškrnula som sa a Alex prikývol. Lexi znovu nervózne zapišťala. Asi čakala na nejaký môj povel. Chudera sova, nejako ju zanedbávam... ale tak... toto je môj deň... takže môžem robiť úplne čo chcem. To znie ako keby som zbytok roka nemohla, ale chápete čo tým myslím.
"Leť si oddýchnuť prídem dnes alebo zajtra s odpoveďou," povedala som a pohladkala ju po hlave. Láskyplne ma ďobla do prsta a odletela. V jej tesnom závese jej bola Helene. Zamračene som sa na ne dívala. Aké kamošky. Myslíte, že zvieratá trávia čas ako my? Napríklad, obe naraz odleteli a idú klábosiť o ceste a o tom čo im zase pripevníme k nohám my. Pokrútila som nad sebou hlavou a otvorila som si list od Johna.
Zdravím ťa milá sestrička,

Tak ako každý rok, aj tento máš prekvapivo narodeniny. Presne pred šestnástimi rokmi si mi vstúpila do života a ja som si myslel, že ten môj sa už skončil. Všetka pozornosť bola len a len na tebe. Na škaredom, ružovom, vrieskajúcom, plešatom čudu. A bola na tebe aj tá moja, pretože, keď si raz za čas nerevala, zlato si spala, ale usmievala si sa tým štrbavím úsmevom.
Neverím, že už máš šestnásť rokov. Už máš dosť vlasov, prsia, ženské krivky, menštruáciu,... už nie si čudo.
Všetko najlepšie tebe a aj Alexovi. Veľa zdravia, šťastia... a veď to poznáš. Pozdrav Alexa a ostatných.
Ľúbime ťa!

p.s. - čo povieš na fotku?

Och bože toto bol teda kreatívny list. Moju menštruáciu spomínať nemusel, len mi ju zase pripomenul. Čo poviem na fotku? Dobrá otázka, ale to by som najprv musela nejakú vidieť. Znovu som chytila do ruky obálku a siahla po nej a skutočne tam ešte niečo bolo. Vybrala som obrázok. Zo zadu bol čiernej farby, keď som ho otočila, okraje mala biele, ale v strede bol už farebný obraz. Vyškierali sa z neho na mňa štyri osoby. Tá na lavo mala natiahnutú ruku, očividne držala foťák namierený na ostatných. Bol to môj brat. Svetlo hnedé vlasy mal strapaté, mal na sebe bielu košelu a spokojne sa usmieval. Vedľa neho bol čiernovlasý Sam, ktorého tmavo modré oči na tej fotke priam žiarili. Okolo pliec držal svoju krásnu, blonďavú priateľku Carmen. Ešte stále bola bezchybne opálená a kučeravé, husté vlasy jej padali na chrbát a pár krátkych kučierok jej pekne lemovalo tvár. A ako posledný tu bol Tonny. Hnedé vlasy mal skryté pod tmavou čiapkou. Mal na sebe mikinu a vyzeral strašne unavene ale šťastne zároveň. Očividne je to fotené tesne po jeho návrate z hôr.
"Bože Carmen je tak dokonalá žena," ozval sa vedľa mňa Alex vážne. Ani som nezaregistrovala kedy sa na mňa zase otočil. Súhlasne som prikývla. Hej.... Carmen by to pristalo aj vo vreci na zemiaky. Je jedna z tých šťastných... a španielské korene, vďaka ktorým vedela aj španielsky, tiež spravia svoje. Keď sa rozterčí, a začne nadávať po španielky, je tým najrozkošnejším stvorením.
"No dobre poďme," zavelila som keď som si fotku aj list schovala. Alex prikývol a tiež si začal baliť svoju krabicu.
"Ideme to odniesť na intrák," povedala som Mii, ktorá prikývla. Cítila som na sebe Fredov pohľad, ale dneska som nemala náladu mu ho opätovať. Dnešok je môj a nebudem riskovať, že mi ho poserie jeden lišiak.
**
Ono na to, že to bol môj deň... a aj Alexov, nech nezniem alibisticky, sme riešili všemožné iné veci. Na runách, ktoré som mala s Miou sme preberali stretnutie v Rockwille, ktoré, ako som sa dozvedela už začala organizovať. Nečakala na Harryho vyjadrenie. Múdre dievča, takto ho postavíme pred hotovú vec a nedáme mu na výber, to sa mi páči. Teším sa na výraz jeho tváre.
Na elixíroch som tradične dávala pozor na Nevilla. A aj na Snapa. Viete, nepotrebujem zase scénku na celú triedu, aj keď si myslím, že vie ako Nevillovi pomáham, len už ani on nestojí o scénku.
Čo sme mali ďalej? Och na chodbe mal zase ten hlúpy Malfoy pár poznámok na jeho úrovni. Aspoň keby vedel urážať, ale on len striela úplne nemiestne poznámky. Ani sme sa nenazdali a bolo konečne voľné poobedie a ja som z krabici na izbe vyberala dary. Oblečenie a kozmetiku preskočím, to nikoho nezaujíma. Otvorila som balík. Boli v ňom dve knihy položené na sebe. Jedna bola muklovský fantazíjny román a druhá bola kniha o ochoreniach v čarodejníckom svete v adolescentnom veku. Keď som ju otvorila na prednej strane bol odkaz.
Aby si vedela, čo ťa možno čaká

Pac a pusu Sam.

Prevrátila som nad ním očami. No ale čo bolo najdôležitejšie a čo som ako prvé dala opatrne bokom, bol fotoapárat. Obyčajný, čierny, kockatý s medzierkou v predu. S tej medzierky po odfotený, vylezie fotka. Môj brat mi kúpil polaroid. Muklovský foťák, ktorý chcem asi rok. Nie som ako každý čarodejník, ktorý ma rád tie pohyblivé fotky. Podľa mňa by fotka mala ostať nepohnutá, aby zachýtavala ten jeden určitý moment. Keby chcem niečo pohyblivé natočím video. Toť k mojej fylozofií.
Potom som sa znovu pozrela do krabice, v ktorej ešte boli dve menšie. Prvá bol môj darček pre Alexa. Tenisky. Pretože on je teniskoničiteľ, ďalšie do zásoby sa mu budú hodiť. Boli obyčajné čierne, s bielymi šnúrkami, nemenovanej muklovskej značky. V druhej krabici boli zákusky. Rátam s tým, že tie piekla mama.
Ešte som sa šla prezliecť do niečoho pohodlnejšieho. Skončila som v nových bledomodrých, obtiahnutých rifliach (vďaka Carmen) a bielom tričku s dlhý rukávom s výstrihom do V. Nič neodhaloval, ale zase ani nezakryl. Bolo to pekne decentné, ako sa na šestnásť ročnú slečnu patrí. Dúfam.
Zobrala som Alexov darček a krabicu so zákuskami a šla do klubovne za priateľmi. Ideme oslavovať.
**
"No konečne si tu," privítal ma Alex v šedých teplákoch a čiernom tričku s krátkym rukávom. Vidím, že i on sa obliekol už pohodlnejšie. Ron s Harrym tiež, v uniforme ostala už len Miona. Asi si nechce zašpiniť iné oblečenie. Z tohto hľadiska to má dobrú logiku.
"Tak mama nám poslala detské šampanské, s priateľským odkazom na naše minuloročné narodeniny," poznamenal Alex keď som si sadla a podal mi malý, žltý papierik.
Tento rok žiadna otrava alkoholom vy dvaja.

"Chceme vedieť viac?" spýtala sa zamračene Mia.
"Rozhodne áno," odpovedal za nás Ron. Alex zatiaľ podal do ruky každému pohár a začal otvárať destké šampanské.
"Nič zvláštne. Mali sme 15, chceli sme byť strašne dospelí pubertiaci. Kristen ukradla Samovi krabičku cigariet a ja otcovi nejaké pálené čo dostal na Ukrajine od jedného známeho. Stretli sme sa v parku a no..." vtedy som pokračovala ja.
"Viete ja som si pár krát decentne upila a väčšinu vyplula, nechutilo mi to. Skôr som si viac zapálila, ale ani to mi moc nechutilo. A Saša vykrikoval veci tipu - ja som z Ukrajiny my sa rodíme z fľašou v ruke!- a zrazu vypil celú fľašu a odkvecol na ľavičke. Keď som ho prvý krát prebrala ogrcal ma,"
"Áno a tie zvratky boli ružové, lebo sme mali ružovú tortu u Kristen,"
" a upadol do ďalšej kómy. Znovu som ho prebrala a nejako ho zdvihla a podopierala. Prešli sme asi päť krokov kedy si pánko povedal, že bude zábavné keď mi ujde do vysokej trávy pri jazere. Tam som si povedala, že ho nechám tak a šla som k najbližšej telefónnej búdke a zavolala Johnovi." Čo vám k tomu poviem. Vždy rebeli, navždy rebeli...
"A ako naschvál to zdvihla," tu sa Alex zastavil a poobzeral sa na okolo. Potom sa k nám zase sklonil a každému rozlial presladené, bublikové destké šampanské. "Cas," dodal po tichu.
"Ježiš a čo sa stalo ďalej?" spýtal sa Harry prekvapene. Prežíval to, ako keby to bola jedna z najlepších historiek aké kedy počul.
"Rozplakala som sa a povedala pravdu. Za desať minút zaflekovala pri parku aj s Alexovým otcom," Alex sa začal smiať a ja s ním. Hej boli to narodeniny na ktoré nezabudneme. Mali sme do konca mesiaca domáce väzenie. Po škole hneď domov, bez telky, bez hrania playstationa. Ale na tajnáša sme u nás hrali.
Mama to vzala športovo, John, Sam a Tonny mi to pripomínajú dodnes a Alexov otec poznamenal niečo v tom zmysle, že jablko nepadá ďaleko od stromu.
"Ste strašne skazení," poznamenal Ron. "to sa mi na vás páči. Mohli sme dneska alkohol vyskúšať všetci," dodal. Hermiona prekvapene zvískla.
"Ron veď sme prefekti!" Znovu sme sa zasmiali ale keď sme sa utíšili prešli sme k oslave.
**
Ono to bola zábava aj bez alkoholu a ďaleko väčšia ako tá naša mikro oslava vlani v New Yorku. Jesť úžasnú tortu, zajedať ju úžasnými zákuskami, rýpať do seba s priateľmi pri dobrej hudbe čo nám hrala z rádia... no povedzte mi čo je viac? Och a samozrejme dary. Sašovi sa moje tenisky veľmi zapáčili, hneď si ich prezul a tie staré s dierov na podrážke hodil do ohniska. Hermiona ho skoro zabila.Vtipné bolo ako som sa snažila tú tenisku z toho ohňa dostať ručne s pomocou Harryho a obaja sme sa strašne smiali.
Do toho došli dvojičky a s nadvihnutým obočím sa na nás dívali. Ľudia... aj napriek detskému šampanskému, sme vyzerali určite dobre podgúražení.
"Ste čarodejníci pre Merlina," poznamenal George a zachviľku tenisku s ohňa jednoducho privolal. Dopadla na zem a ešte na ňu vyslal aquamenti aby sme to tu nepodpálili.
Znovu som si sadla na gauč vedľa Alexa, ktorý sa ale vzápätí hneď postavil a prevzal rolu hostitela.
"Chalani tu máte z torty, tam sú ešte zákusky dajte si," Rozdelil posledné kúsky torty medzi dvojčatá. Fred si s tanierikom sadol do kresla vedľa mňa a žmurkol na mňa. Usmiala som sa naňho.
"Moc vám z toho občerstvenia veru neostalo," poznamenal George keď si sadol vedľa Alexa.
"Som prežratý," ozval sa Ron. Ten sedel na zemi, chrbtom sa opieral o gauč a nohy mal pokrčené v kolenách, o ktoré si opieral hlavu.
"Kto neskoro chodí, sám sebe škodí," poznamenala som a tentoraz som na Freda žmurkla ja. Určite bol s tou jeho...
"Dneska si teda úlohy robiť nebudeme čo?" ozvala sa Mia ktorá tlačila už asi piaty punčák. Niežeby som jej to rátala.
Všetci sme sa na ňu pozreli, fakt všetci a naraz sme odpovedali "nie!". A ona sa zasmiala a rozhodla sa to ďalej neriešiť.
**
Tá pohodová atmoška pri hudbe trvala ešte chvíľku. Klubovňa sa začala zapĺňať, keď sa vonku zotmelo ale ani tento fakt mi neskazil môj deň. Bolo to niečo iné, a dosť ma vzalo. Inak by som asi nesedela niekde pri Zakázanom lese na zemi, s urevanou, napuchnutou tvárou a cigaretov v ruke so Sašom ktorý ma utešoval, že?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Selene Black Selene Black | 24. dubna 2018 v 19:27 | Reagovat

Okej, akože tie chyby ma skoro zložili, ale však nebudem ich rozoberať - viem, čo by si mi povedala :-D

Okrem toho sa mi táto kapitola veeeeľmi preveeeeľmi páčila!! Och, tak dobré to bolo, že neviem ani kde začať! Prpste super! ❤❤❤ 👏👏👏 100 bodov z desiatich!

2 Alethea Alethea | Web | 24. dubna 2018 v 21:16 | Reagovat

...ozvala sa Mia, ktorá tlačila už asi piaty punčák. Niežeby som jej to rátala. :-D  :-D  :-D

Najprv ma rozosmeješ a potom ten záver?! Čo sa stalooo?

3 Sandy Sandy | 24. dubna 2018 v 22:16 | Reagovat

Och, sladkých 16, kiež by sa dal vrátiť čas <3. Tiež ma dostal ale ten koniec, musela som si ten odsek normálne prečítať viac krát, či som to pochopila správne, že nastal taký zvrat, aký nastal. Som zvedavá na pokračko!

4 SáraD. SáraD. | Web | 25. dubna 2018 v 10:52 | Reagovat
5 Akasha Akasha | Web | 25. dubna 2018 v 14:47 | Reagovat

Moc suprově napsáno

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama