43. kapitola

8. května 2018 v 14:44 | Kristen |  Čierna Ovca II - Nová Generácia
Ahojte. Ubehol týždeň a ja sa snažím držať tradície, aby raz do týždňa pribudla kapitola. Zatiaľ sa mi to darí, tak snáď to takto pôjde aj ďalej. Ako tradične... teraz som ju dopísala. Chyby opravím dodatočne behom zajtrajška... teda aspoň tie ktoré si všimnem.




43. kapitola
V rádiu začala hrať jedna veľmi pekná a smutná pesnička. Začala som si pohmkávať jej melódiu, pretože som ju mala fakticky rada a niekoľkokrát som si ju hrala na klavíri. Ja a Alex sme ticho vedľa seba sedeli. Náš deň sa blížil sa ku koncu. Nejako rýchlo to ubehlo.
Priechod do klubovne sa otvoril a dnu vošlo zastúpenie dievčenskej časti chrabromilského metlobalového družstva. Začala som sa modliť k Merlinovi, Bohovi, a dokonca aj k Satanovi aby Angelina nešla za Fredom. Lenže všetci traja moju prosbu mali hlboko v paži, keďže hneď ako si ho všimla spokojné zamierila k nám. Akosi som už tusila, že by som mala ísť proste preč, ale nechcelo sa mi, tak som dúfala, že to napadne Freda samého a odídu. Lenže on si ju ani nevšimol pokiaľ si naňho nesadla. Pekne bokom tak že nohy jej viseli z kresla smerom ku mne. A on sa len prekvapene pozrel na mňa, naoko dotknuto ako keby som ho mala varovať, že sa blíži jeho priateľka. Ona si však jeho tvár otočila hneď na seba a vlepila mu tak hlasnú pusu, že som mala chuť ísť grcať. Otočila som tvár radšej na oheň v krbe, keď začal hrať refrén. A ako som počula ten text... Nemyslim si, že ešte nájdem niekoho ako ty. Želám ti len to dobré...
Nejako mi to celé niečo čo som mala s Fredom prišlo mega ľúto. Možno to bolo fakt len tou pesničkou, možno tým, že sa mi tu maznali pred očami a možno len tým, že mám krámy a no ešte len druhý deň a to som fakt citlivá. Prudko som sa postavila a pozrela sa na Alexa.
"Idem sa prejsť," mala som fakt tenký hlas, taký ten typický pred plačom. Na moju smolu to zaregistrovali aj ostatní keďže sa na mňa pozreli. Alex však hneď vyskočil na nohy.
"Ok. Idem si po mikinu, stretneme sa tu za dve minúty?" prikývla som a veľmi rýchlou chôdzou som sa pobrala do dievčenských internátov. Schody som brala po dvoch a keď som sa konečne dostala do izby, úplne som ignorovala Parvati a Lavender iba som schytala prvú mikinu zo skrine a šla dole. Na moje potešenie ma tam už Saša čakal v tmavomodrej mikine cez hlavu s plnými vackami. Bez slova sme vykrocili von. Celú cestu sme mlcali. Mne stále v hlave hrala tá pesnička s tou romantickou scenkou Freda a Angeliny. Oči má pálili, pretože sa mi fakt chcelo plakať. Mierili sme si to okolo jazera až k hraniciam s lesom. Zastali sme kúsok od Hagridovej chalupy. Sadla som si na zem. Mikinu som mala ciernu, veľkú po bratovi takže mi zakrývala zadok. Saša si sadol ku mne.
"Ono mi nejako prišlo do plaču," povedala som znovu tým tenkým hlasom. Po líci mi stiekla slza. Saša nadvihol obočie.
"To som si všimol," začal sa hrabať vo vačku. "mam tu niečo na nervy." dodal. Za pár sekúnd vybral veľkú mliečnu čokoládu a krabičku cigariet. Tu z minulého roka, ktorú som ukradla Samovi.
"A fľašu páleného si nedoniesol?" spýtala som ironicky keď hrdo predložil svoj balíček na nervy. Úsmev mu poklesol a prevrátil očami. Utrela som si slzy, ktoré sa mi z očí stále valili.
"Ženská s ničím nie si spokojná. Precitlivené klbko nervov,"
"Mám svoje dni!" povedala som nahnevane a umrnčane na svoju obhajobu. Serdži len prevrátil očami. Znovu. A potom chytil čokoládu a surovo ju do mňa hodil.
"Tak jedz tu čokoládu!"
Naozaj som mala chuť sa s ním začať hádať, ale... vie, že mám menštruáciu a doniesol mi čokoládu a je znovu ochotný počúvať moje náreky. On je stelesnením dokonáleho muža, takže som tu čokoládu otvorila a okamžite si odlomila jeden riadok. Hm.... aká je sladká a dobrá. Telom sa mi rozlievala tá sladká chuť... a pocit pokoja. Naozaj som sa začínala upokojovať. Pozrela som sa na Alexa a chcela som mu poďakovať, no už mal v hube cigaretu a pokúšal sa ju zapáliť muklovským zapalovačom. Aj ten som ukradla Samovi, len tak medzi rečou. Keď sa mu podarilo cigaretu zapáliť, vycítil môj pohľad. Vyfúkol mi do tvár dym a ja som nahnevana uhľa hlavou a začala mávať rukou aby som ten dym skôr rozptýlila do vzduchu.
"Máme narodeniny. Povedal som si, že cigareta by sa mohla stať našou tradíciou," ponúkol mi jednu. Chvíľku som nad tým premýšľala, pretože vážne som nemala chuť sa dostať do problémov. Stavím sa, že sa čo chvíľa objavi fuhrerin, alebo Snape, alebo ten hlúpy školník... ale... potom sa mi pred očami zase objavil ten chutný, maznajúci sa párik tak som si hneď jednu cigaretu z krabičky vybrala. V podstate sú tie cigarety aj moje... ja som ich ukradla. Ani neviem, ako sa ocitli u Alexa, ale asi ich zobral z mojej izby, keď bol u nás. Kto vie...
A tak som si zapálila, a oprela si hlavu o jeho rameno. Alex ma objal okolo pliec.
"Ono ťa to fakt dostalo čo?" spýtal sa po chvíli ticha. Nezdvihla som pohľad, stále som sa dívala, len pred seba.
"To preto lebo mám krámy," odpovedala som a zase som mala ten tenučký hlások. Saša si povzdychol.
"Pozri, je normálne, že si z toho smutná,"
"Hovoríš to ako keby som bola sociopat, ktorý teraz začal cítiť ľudské emócie,"
"Tak som to nemyslel," už dofajčil a špak uhasol v tráve. Tie špaky musíme potom nejako zničiť... zbaviť sa dôkazov. "ale... niečo medzi vami bolo... možno zamilovanosť, možno začínala láska... alebo to je stále len tá chémia... ale je normálne, že ťa serie čo robí. Medzi mnou a ním nič nie je a serie ma čo ti robí,"
"Povedali sme si, že si nebudeme nič komplikovať.... že najprv budeme priatelia a uvidíme," argumentovala som a znovu si potiahla s cigarety. Ono na tom, že cigarety upokojujú asi niečo bude. Alebo, že by to bola tá čokoláda, či dôverný rozhovor?
"Áno a ten rozhovor bol pre vás oboch dobrým krokom... ale prečo to ešte neskončil s Angelinou? Veď celé to začalo len ako truc," zdvihla som hlavu. Mal pravdu. To je to, čo sa posledné dni pýtam aj samej seba. Lenže odpoveď nepoznám a popravde ani neviem či ju chcem poznať.
"Možno preto, lebo má k nej nejaké city," predralo sa mi spomedzi pier. Pocítila som slzu, ktorá sa mi začala kotúlať po líci. Počula som Alexov výdych. Ja som sa vystretá radšej dívala pred seba. Na hviezdy, na jazero a spokojne som si ťahala z cigarety. Teda spokojne ako spokojne... chápete ma.
"Ak je to tak... ukáže to len čas... a nech už ukáže čokoľvek... keď ho zabiješ, pomôžem ti ho zakopať," povedal Alex po chvíli. Otočila som sa naňho. Mal ten ľútostivý pohľad, ale aj tak počuť tieto jeho slová bolo príjemné. Je fajn vedieť, že máte pri sebe priateľov. Alebo skôr jedného toho pravého priateľa.
Dofajčila som aj ja. Znovu som si spak ruky utrela slzy. Teraz je čas riešiť skutočný problém.
"Ako zničíme tieto dôkazy?" spýtala som sa a kývla som na špaky.
"Najprv dojedzme čokoládu." Navrhol Alex a ja som spokojne prikývla.
**
Keď sme sa vracali do klubovne, už bolo fakt po večierke. Nemali sme vonku čo robiť. Ale my sme si spokojne kráčali cez chodby hradu. Samozrejme veľmi potichu. Spred každého rohu sme najprv vykukli a uistili sme sa či je vzduch čistý.
Skutočne ma naštvalo, že nás McGonnagalová nachytala asi desať metrov pred klubovňou. Ako... to sa tento zákaz netýka aj profesorov? Už mala dávno spať!
"Petrenko a Halliwellová," skonštatovala keď si nás prehliadla. Vydesene sme sa s Alexom na seba pozreli. Ak nás bude prehľadávať nájde aj tie cigarety. Och môj bože... začala som nervóznejšie žuvať žuvačku. Vďaka Merlinovi, že Alex zobral aj žuvačky!
"Dobrý večer pani profesorka," pozdravili sme obaja naraz. A obaja veľmi nervózne. Znovu si nás prehliadla.
"Viete, že tu už nemáte čo robiť?" spýtala sa prísne. Oduševnene som začala prikyvovať. Naozaj ma nenapadlo osem rozumných dôvodov, že prečo sme tu. Čo jej máme povedať? Dúfam, že Saša niečo vymyslí.
Pristúpila ku nám o krok bližšie. "Niečo sa vám stalo slečna Halliwellová?" spýtala sa pokojne. Ten prísny tón aj pohľad boli preč. Teraz vyzerala ako keby ju naozaj zaujímalo čo sa stalo. Mala v očiach taký ten pohľad... starej mami, ktorá sa neznáša dívať na smútok svojho vnúčaťa.
"Nie pani profesorka, prečo?" zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať.
"Vyzeráte ako keby ste plakali,"
"Áno, Kristen mala menšie... psychické zlyhanie," vložil sa do toho Alex a ja som ho mala chuť udrieť. Rozdrviť... zničiť.
"A už je v poriadku?" spýtala sa ho McGonnagalová. Alex prikývol.
"Vytiahol som ju na vzduch, porozprávali sme sa a už je dobre. Iba kvôli mne sme sa poflakovali po vonku po večierke pani profesorka a veľmi ma to mrzí." Ach áno, teraz sa snaží zobrať všetku vinu len a len na seba. Aký chrabrý skutok. Vedúca sa znovu pozrela na mňa. Chcela som sa usmiať, ale ono sa mi asi zablokovali tieto svaly, pretože som sa do toho nevedela donútiť. Veľmi skúmavo si prezerala moju tvár. Asi zvažovala hospitalizáciu na psychiatrii, alebo... aký dlhý čas potrvá, kým ma tam dostane. Kto vie.
"Dobre. Obaja do postelí, už aj!" zavelila na koniec a ustúpila nám z cesty.
"Nedostaneme trest?" spýtala som sa nedôverčivo. Mala som pocit, že tento rozhovor bude ešte pokračovať tak som ho chcela dokončiť skôr, ako na nás zakričí, že -Hej zajtra vás čakám!-
Záporne pokrútila hlavou. Očividne, ani Alex neveril, že tenro rozhovor sa skončil pretože i on mal ešte dotaz.
"Ani nám nestrhnete body?"
"Nie a chodte skôr ako si to rozmyslím!"
A tak sme teda šli.
**
Klubovňa bola na naše prekvapenie už skoro prázdna. Pri ohni sedela už len Hermiona. Šli sme za ňou. Keď si nás všimla prekvapene sa postavila.
"Si v poriadku?" spýtala sa ma, ale na moju odpoveď nepočkala pretože sa vzápätí pozrela na Sašu. "Je v poriadku?"
"Áno som v poriadku," odpovedala som sama za seba.
"Hej bola len precitlivená, lebo má krámy," doplnil ma Alex. Prevrátila som očami. Mia prikývla. "Pôjdem si ľahnúť." Povedala som. To mi teda tie narodeniny skončili, čo?
**
Moja najobľúbenejšia časť dňa sú raňajky. Celý deň je pred vami a vy si môžete pri dobrých raňajkách a čaji, alebo káve, premyslieť čo budete robiť. Samozrejme, ak nemáte povinnosti, ako ja... škola...
Naložila som si na tanier praženicu so šunkov a posypala ju syrom. Hej raňajky škriatkovia nikdy nepokazia. Sedela som medzi Alexom a Ronom.
"Hm..." ozval sa Ron.
"Nechaj ma hádať... aj ty si dáš praženicu?" spýtala som sa skúmavo. Ron prikývol.
"Si ty, ale veštica Kristen," poznamenal spokojne. Mykla som ramenami, keď do mňa drgol Alex. Pozrela som sa naňho a on bez slova kývol hlavou niekde za seba. Pozrela som sa tam. Sedel tam Fred a díval sa na mňa. Kývol mi hlavou a ja som urobila to isté. Dokonca som sa aj usmiala.
No... dúfam, že dnešný deň mi nepokazí.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 seleneblack2 seleneblack2 | Web | 8. května 2018 v 16:04 | Reagovat

No... dúfam, že tí moji dvaja idioti si už konečne dajú dokopy svoje životy!
Kto by to bol povedal? Kedysi som písala podobné príbehy... A zrazu, keď som staršia, tak mám chuť tých tínedžerov prefackať... Cítia sa takto všetci dospelí? :? Fakt by ma zaujímalo, kedy sa to vo mne zmenilo :-D :-D

Ale teraz vážne - ako vždy super kapitola a neviem sa dočkať ďalšej! A auž fakt fakt fakt chcem vidieť Dumbledorovu armádu! Pohni si, Kristen! 😂

2 Alethea Alethea | Web | 8. května 2018 v 19:51 | Reagovat

Títo dvaja, vážne... Môžem ísť Freda prefackať? :D Lebo už to trošku preháňa, čo sa týka Kristen aj Angeliny - obidve ich zbytočne pletie a zavádza.

Anyway, áno, aj ja si prosím Dumbledorovu armádu! :D

3 Sandy Sandy | 10. května 2018 v 14:21 | Reagovat

Ja už vlastne akosi ani nemám čo dodať, baby hore sa vyjadrili celkom dostatočne :D McGonnagalka ma ale prekvapila, asi mala tiež citlivú chvíľku :D

4 Erin Dixx Lilithar Lunne. Erin Dixx Lilithar Lunne. | Web | 11. května 2018 v 20:14 | Reagovat
5 SáraD. SáraD. | Web | 14. května 2018 v 13:46 | Reagovat

Ahoj, nominovala jsem tě do knižního tagu
http://saradracova.blog.cz/1805/duhova-doporuceni-knizni-tag
:) samozřejmě až budeš mít čas

6 kelly145 kelly145 | Web | Středa v 8:47 | Reagovat

Ďakujem za kapitolu! Ako komentovali baby nado mnou, nie je čo dodať, súhlasím !

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama